Monumentálny renesančno-barokový kaštieľ, prestavaný z pôvodného hradu, na vyvýšenine nad obcou, reprezentačné šľachtické sídlo, dominanta širokého okolia. Pôvodne tu stál stredoveký hrad. Patril Lossonczyovcom (z rodu Tomaj). Spomína sa 1450-1451 ako tvŕdza Jana Jiskru. Za Hunyadyovcov v tretej štvrtine 15. storočia ho zbúrali. Neskorší majitelia ho začiatkom 16. storočia obnovili, no túto nepovolenú stavbu znova deštruovali. Až Forgáchovci, ktorým patril od 1554 nepretržite do 1848, hrad prebudovali na mohutnú renesančnú pevnosť. V roku 1612 vznikol kaštieľ na pôdoryse nepravidelného pretiahnutého šesťuholníka s arkádovým nádvorím. Do jeho pôdorysu vkomponovali aj gotický hrad, ktorý mal na nároží hranolovú vežu. K hradu viedol padací most cez vonkajšiu priekopu. Kaštieľ dobyli 1682 thökölyovské, 1703 rákócziovské, 1709 cisárske vojská. Keďže kaštieľ patril prohabsbursky orientovanej šľachte, na rozdiel od väčšiny našich opevnených feudálnych sídel, unikol násilnej demolácii cisárskymi vojskami. Nákladná baroková prístavba sa realizovala v roku 1762 podľa projektu A Meyerhoffera. Reprezentačné šľachtické sídlo vybudovali so všetkými znakmi rozvinutej barokovej dispozície. Do predného krídla umiestnili klenutú stĺpovú vstupnú halu, honosné dvojkrídlové schodište, slávnostnú sálu s iluzívnou nástennou maľbou a kaplnku. Dobovo upravili aj rad obytných salónov - maľované trámové stropy prekryli fabiónovými s bohatou štukovou ornamentikou. Okolo kaštieľa vysadili francúzsky park. Jeho kompozičné centrá zvýraznili alegorickými sochami. V roku 1820 a 1870-1880 vysadili na svahoch hradného vrchu cudzokrajné dreviny. Koncom 19. stor. prispôsobili výsadbu romantickej vyhliadke na terase pred kaštieľom; terasu uzavreli pergolou a park rozšírili smerom k rybníku, verne adaptujúc prírodu. Menšie úpravy realizovali 1897 aj v interiéroch a na fasádach. Kaštieľ za druhej svetovej vojny poškodili. Obnovili ho 1955 - 1963 podľa projektu arch. A. Darička.
Exteriér:
Štvorkrídlová budova s pretiahnutým šesťuholníkovým pôdorysom a arkádovým nádvorím.
Na nárožiach má výrazné renesančné delové bašty, na priečelí nárožné veže a mohutný
prevýšený rizalit, v ktorom je vstupná hala a slávnostná sála. Vystupujúce časti architektúry zdôrazňujú atikové štíty a manzardové strechy; ich fasády členia lizénové rámy a na poschodí prevýšené okná. V strede nad vstupným portálom je kamenný balkón.
V okolí sa zachovali časti pôvodného kompozície parku, výsadby a plastiky z 18. a 19. storočia.
Interiér:
Slávnostné priestory vo vstupnom krídle patria medzi najkrajšie ukážky barokovej rozvinutej architektúry. Schodište má bohato riešený kamenný ornamentálny parapet s rokajovým prelamovaním a pletencovým pásom.
Iluzívna maľba v slávnostnej sále znázorňuje Triumf Aurory a alegóriu štyroch ročných období. Steny zdobí iluzívna výmaľba v podobe architektúry s postavami a fontánami. Zachovali sa pôvodné, bohato vyrezávané dvere a kované mreže. Z obdobia renesancie sú maľované vyrezávané stropy a figurálna nástenná maľba vojvodcov a kráľov s darovacími nápismi. Renesančná oltárna menza na schodišti je z prvej tretiny 17. storočia a slúžila neskôr ako nádrž na vodu.( http://www.zamky.sk/?q=node/3&mon=606444 )
Hrad Šomoška, vybudovaný z netradičných šesťbokých čadičových stĺpov je unikátom medzi slovenskými hradmi. Leží na maďarskej hranici pri obci Somoskó.Hrad bol postavený začiatkom 14. storočia rodom Kačičovcov. V roku 1323 daroval kráľ Karol-Róbert hrad Tomášovi Széczényimu. Za jeho éry bol hrad rušným centrom spoločenského života. Hrad patril rodine Széczényiovcov až do roku 1461, kedy tento rod vymrel po meči. Jeho majiteľmi sa stala rodina Lošonciovcov. Pri tureckých nájazdoch v prvej polovici 16. storočia sa hrad Šomoška spolu s ďalšími novohradskými hradmi dostáva do prvej línie. Šomoška dlho odolávala útokom tureckých vojsk. V roku 1554 padol do ich rúk najdôležitejší hrad Novohradskej župy – Fiľakovo. Z tohto oporného miesta Turci dlhé roky ovládali široké okolie, no napriek tomu 22 rokov neveľký gotický hrad opevnený troma baštami odolával ich náporu. Až roku 1576 fiľakovský beg Ali so silným vojskom dobyl Šomošku, obrancom ktorej velil neskúsený kapitán Mikuláš Modolóczy. Hrad bol z tureckého nadvládia oslobodený až v roku 1593, kedy sa stáva opäť majetkom Lošonciovcov. Anna Lošonciová sa vydáva za Žigmunda Forgáča a po jej smrti hrad prechádza do rúk Forgáčovcov. V 17. storočí za stavovských povstaní hrad poslúžil ako útočisko Bocskaiovcom (v rokoch 1619-1626 bol pánom hradu Bethlen), neskôr prívržencom Thököliho povstania. V roku 1703 sa posádka hradu pridala k povstalcom vedeným Františkom Rákoczim. Po potlačení povstania v roku 1709 prichádza majiteľ hradu Šimon Forgáč o hrad i ďalšie svoje majetky. Šomoška uniká rozkazu cisára zbúrať všetky hrady, stavba však postupne chátrala. Po požiari v roku 1826, spôsobenom bleskom, dali majitelia hradu zachovalé priestory zbúrať, aby neposkytovali útulok nežiadúcim osobám. Pôvodný základ hradu predstavovala stavba, ktorá hradbou uzatvárala relatívne malé trojuholníkové nádvorie. V 15 storočí, kedy sa rozšírili palné zbrane, boli k hradu pristavané k vrcholom trojuholníkového tvaru bašty. Na západe to bola mohutná valcová delová bašta, na juhu podkovovitá bašta a na severe okrúhla vstupná bašta. Za pretrvávajúcej hrozby tureckých útokov v polovici 17. storočia bol hrad doplnený terasou na delostreľbu. Hrad zachránila konzervácia a čiastočná rekonštrukcia, začatá v roku 1972 a rozsiahla rekonštrukcia, ukončená v roku 2000. Posledná rekonštrukcia hradu plne obnovila západnú delovú baštu ako aj severné hradobné múry so vstupnou bránou. Aj zostávajúca časť zbytkov hradu je zakonzerovaná.
Zrúcaniny hradu týčiace sa vysoko na zďaleka viditeľnom čadičovom brale priamo nad obcou. Obec leží na južnom Slovensku uprostred Cerovej vrchoviny, v údolí riečky Gortva. Z hradu sa zachovali zvyšky múrov ťažko prístupnej najvyššej časti hradu s pravidelným palácom a podkovovitou baštou. Z diaľky nie je ani viditeľné, že tu voľakedy stával hrad.
Hradná skala tvorila na mnohých miestach časť hradieb i vnútornej architektúry, do nej bolo vysekané aj schodište. Na najvyššej časti skaly bola pravdepodobne menšia palácová stavba, ktorú chránili dva pásy hradobného múru a podkovovitá bašta. Kráľ Belo IV. listinou z 3. sept. 1245 odmenil jobagiónov z dediny Šurice za to, že z vlastných prostriedkov opevnili vrch zvaný Monte Danuskue, čím zachránili mnoho ľudí pred plieniacimi Tatármi. (Je možné, že opevnené bolo aj bralo v Šuriciach, ktoré je takmer identické s hajnáčským). Samotný hradný vrch zakončený strmým vulkanickým bralom, 355 metrov vysoký, týčiaci sa nad okolitou krajinou bol na stavbu doslova predurčený. Na základoch tohoto opevnenia bol neskôr vybudovaný aj samotný hrad. V roku 1320 hrad (Castrum Anyaskw) kráľ Karol Róbert odňal Alexandrovi, synovi Vlka za jeho podporu Matúša Čáka a daroval ho svojmu vernému priaznivcovi Tomášovi Séčénimu. V roku 1411 zdedil hrad Mikuláš, syn Šimona. Nový majiteľ, zvaný tiež Šalgovský sa však dal na zlé chodníčky, začal falšovať peniaze, čím v roku 1424 prišiel o hrad, ktorý mu kráľ Žigmund odňal a dal do zálohy manželke Barbore, s ktorou sa akurát po 5 ročnej odluke pomeril. Hrad spravoval kráľovnin obľúbenec Štefan Berzevici, neskôr to boli Palóciovci a ďalší. Ich vzťah k panstvu však nie je vždy jednoznačný. Boli to nájomcovia, správcovia, niekedy kapitáni. V roku 1550 hrad získal Eustach Feledinský. Keďže sa blížilo turecké nebezpečenstvo, Hajnáčka bola na náklady Gemerskej stolice nanovo opevnená a opatrená stálou posádkou. Keď v roku 1554 Turci nečakane obsadia najmocnejší hrad Novohradu - Fiľakovo, Hajnačka sa ocitá v priamom susedstve s Osmanmi. Turci sa však nemajú k ďalšiemu činu a posádky hraničných pevností márne čakali na ich útok. V roku 1559 ktorýsi Osman vyzval urodzeného pána Juraja Bubeka na súboj pod Hajnáčkou. Na diváky sa zbehli Turci z Fiľakova a uhorskí vojaci až z Jágru (Eger). Súboj naostatok prerástol do otvorenej šarvátky, kde sa všetci div že nepobili. Dokonca sám veliteľ hradu Michal Šarkozi, ktorý na duel privolil a nakoniec sa márne snažil upokojiť rozohnené vášne, potom sám ležal v pevnosti s ťažkými ranami. V tých časoch (podľa svedectva Šimona Forgáča) bola Hajnáčka silný a obranyschopný hrad. Avšak v druhej polovici apríla 1566 sa Turkom nečakane naskytla príležitosť na dobytie hradu. Kapitán sa s časťou posádky vybral do Egru. Tureckí vyzvedači hneď doniesli správu fiľakovskému begovi. Netrvalo dlho a Turci s použitím lesti a rebríkov hrad obsadili. Ako všetky okolité hrady, aj tento nakoniec opustia až v roku 1593 po oslobodení Fiľakova. Hradu sa zase ujmú Feledinskovci. V roku 1595 Eustachov syn Baltazár prevedie hrad na svoju sestru Margitu. Prostredníctvom jej manžela Krištofa hrad prejde na Lórantfiovcov. Neskôr hrad prejde z Véčeivcov na Vayovcov. Počas stavovských povstaní má hrad naďalej charakter vojenskej pevnosti so stálou vojenskou posádkou. Po odchode Osmanov v roku 1596 sa hrad spomína ako veľmi poškodený (valde desolata), takže si vyžiadal dôkladné opravy. Napriek tomu sa ho v súvislosti s povstaním Juraja I. Rákociho v roku 1645 zmocnia jeho spojenci - Turci. Cisárske vojsko ich neskôr vytlačí, pevnosť je však bojmi značne poškodená. Vďaka kapitánovi Ladislavovi Feketemu ju v polovici 17. storočia postupne obnovená. Prežije dokonca aj fiľakovský hrad, zničený v roku 1682. Na konci roku 1703, za povstania Františka II. Rákociho hrad obsadia kurucké oddiely Ladislava Očkaia. Posádka im sama otvorí bránu. Hrad však nezachráni - v obsadenej pevnosti vypukne požiar a pevnosť postihne skaza. Z roku 1684 existuje záznam, že Adamovi Vayovi s manželkou Alžbetou náležala jedáleň, spálňa a za tým ozajstná kamenná izba, druhá jedáleň a povala. Z roku 1683 pochádza podrobnejší popis hradu. Spomína sa v ňom rozsiahla dvorana, 6 obytných izieb, sýpky, pivnice, kuchyňa, pitvor a muničný sklad. Zo zachovalých zvyškov pevnosti je však takmer nemožné vytvoriť si ucelenú predstavu o výzore hradu. Z útržkov hradieb sa dá určiť poloha dolného hradu, polkruhová vstupná bašta, v skale vysekané schodište vedúce do strednej časti k miestnosti vysekanej do skaly. ( http://kamvyrazit.szm.sk/rimavska_sobota/hradyazamky/hrad_hajnacka_hajnacka/ )
Pôvodný hrad tvorila v 12. storočí štvorboká veža, obvodový múr s palácom na juhozápadnej strane a pravdepodobne val s palisádami. Počas prestavby v roku 1551 bol hrad rozšírený o stredný hrad s dvojicou mohutných pentagonálnych bášt (západná nesie dodnes meno Bebekova). V mohutnom 6m hrubom múre medzi nimi boli zriadené 3 delostrecké pozície a 6 výklenkov pre hákovnice. Pristavaný bol aj parkanový múr s dvojicou okrúhlych nárožných bášt, ktorý vymedzil prístupový koridor do stredného hradu. Dolný hrad zabezpečovali tri polygonálne bašty a dve vežové brány s padacím mostom a 10 metrov hlbokou priekopou. Súčasťou prestavby bolo aj vybudovanie mohutných mestských hradieb s bránami a rondelmi. Z mestského opevnenia sa zachovala jediná bašta. Dolný hrad bol pohltený mestom, zachovala sa len časť nádvoria. Hrad vyhorel v roku 1682 počas obliehania a odvtedy je v ruinách. Už v 12. storočí stál pravdepodobne na mieste hradného vrchu kamenný hrad. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1242, kde sa píše, že Fiľakovský hrad odolal Tatárskym nájazdom. Hrad vlastnilo viacero majiteľov, medzi nimi aj v rokoch 1311-1321 Matúš Čák Trenčiansky. V rokoch 1348 a 1385 sa v listinách spomína ako kráľovský majetok. V roku 1435 ho dostali do zálohy Perényovci, v roku 1440 majiteľka hradu - kráľovná Alžbeta poverila zabezpečením panstva Jána Jiskru. V roku 1483 dobili hrad vojská kráľa Mateja Korvína a vyhnali z hradu Štefana Perényho. Od roku 1490 je správou hradu poverený kapitán Raškai. Jeho dcéru si zoberie za ženu František Bebek a hrad dostáva ako veno. Silnie turecké nebezpečenstvo a preto dáva hrad v roku 1551 prestavať podľa plánov talianskeho staviteľa A. da Vedano na mohutnú renesančnú pevnosť. Spolu s hradom sa vybuduje aj mestské opevnenie nadväzujúce na hradnú akropolu. Hrad sa napriek snahe obrancov však v roku 1554 dostane do rúk Turkov, ktorí sa na ňom usídlia na 39 rokov. Odtiaľto vládol beg Hamza a po ňom beg Šaman veľkej časti južného Slovenska – Fiľakovskému sandžaku. Cisárske vojská dobyli hrad späť od Turkov až v roku 1593. Hrad na príkaz snemu 1602 a 1604 obnovili, ale hneď ho obsadili bocskayovské vojská. Časté vojenské nepokoje medzi mocenskými skupinami habsburskej ríše a cisárom si vynútili aj rýchle a opakované úpravy – v rokoch 1608, 1609, 1613 a znova v roku 1619 (po požiari 1615). V rokoch 1621-1623 o hrad bojujú bethlenovci, kapitánom hradu je Tomáš Bosnyák, Judita Bosnyaková, a počas Rákocziho povstania, keď je kapitánom František Wesselényi obsadí mesto cisárske vojsko. Hrad aj mesto prosperujú, na Červenej skale je postavená strážna veža a na Strážnej hore je trvalo umiestnená posádka. V hrade sa konajú zasadania a porady okolitých žúp. V rokoch 1650-1664 je kapitánom hradu Adam Wesselényi, a od roku 1657 sa dedičným kapitánom stáva Štefan Koháry I. a od roku 1667 Štefan Koháry II., ktorý dáva v roku 1672 opraviť hradné múry akoby predpokladal vznik Thökölyho povstania. Ten na hrad v roku 1678 zaútočí, ale nedobije ho. Rok 1682 je pre hrad aj mesto osudným. Thököly sa za výdatnej podpore Turkov (60tis. vojakov) sústredí na znovudobytie hradu, čo sa im po náročnom obliehaní aj podarí. Hrad vyhorel spolu s ním zhorel aj župný archív a mesto bolo zničené. Odvtedy je hrad v ruinách. Od roku 1972 sa uskutočňuje konzervácia hradných ruín. Po rekonštrukcii Bebekovej bašty je v nej zriadená expozícia z histórie hradu a mesta. ( http://www.filakovo.sk/ )
Hrad Modrý Kameň bol založený okolo roku 1137. Prvým známym majiteľom hradu bol zvolenský župan Ditrich z rodu slávneho rytiera Donča. Preslávil sa hospodárskou a stavebnou činnosťou na Slovensku. Za vlády kráľa Belu IV. sa hrad začal meniť na významnú protitatárskú pevnosť pre svoju strategickú polohu v systéme obranných hradov. V roku 1752 bol pánom hradu hontiansky a zvolenský župan Jan Balaša. Po útoku v júli 1575 sa Turci zmocnili hradu. V Modrom Kameni zotrvali až do decembra 1593, kedy podľahli silnému útoku Mikuláša Pálfyho a Krištofa Tiefenbacha. Pred útekom stihli hrad podpáliť a vyhodiť do vzduchu. Po odchode Turkov dal Žigmund Balaša hrad opraviť do pôvodného stavu. Avšak po novej tureckej vojne bol hrad opäť zničený. V roku 1730 dal Gabriel Balaša na dolnej časti hradu postaviť kaštieľ v barokovom slohu. V roku 1759 bola dostavaná zámocká kaplnka, ktorá je zasvätená sv. Anne. Poslednou majiteľkou hradu bola grófka Almášiová, ktorá v roku 1923 celý areál predala štátu. Teraz na hrade sídli Múzeum bábkarských kultúr a hračiek, jediné svojho druhu na Slovensku.
( http://www.skonline.sk/hrad.php?id=1708 )
